Mami, ja ešte nechcem ísť do škôlky!

Dnes Vám, so slzami v očiach, rozpoviem dlhý a veľmi smutný príbeh, ktorý napísal sám ŽIVOT. 🙁 Tak si urobte pohodlie a pusťte sa do čítania. Hovoríte, že nemáte radi smutné príbehy? Viete čo, niečo Vám prezradím. 😀 Tento bude mať šťastný koniec.

Príbeh začína

Píše sa rok 2014. Je september a naša dcérka oslávila v júli 4 roky. Je doma so mnou a mladšou sestričkou. Ľuďom v mojom okolí sa to ale ani náhodou nepozdáva. V našej kultúre platia jasné pravidlá! Trojročné dieťa patrí do škôlky!

17057624173_e845481141_o

A tak sú mi nenápadne, pomaly, ale isto podsúvané výroky typu: „má už štyri roky, je už veľká, takéto dieťa potrebuje kolektív a určitý režim, v škôlke jej bude najlepšie, nájde si nové kamarátky, veľa sa toho naučí … !“

Rozpor medzi srdcom a kultúrnymi normami

Vo svojom vnútri s týmito názormi vôbec nie som stotožnená, ale cítim sa slabá a podlieham tlaku okolia.

Naša dcérka je prihlásená do škôlky. Na prvý deň sa špeciálne pripravujeme. K mladšej dcérke si zabezpečujem babku na stráženie, aby som mohla s tou staršou stráviť v škôlke toľko času, koľko bude potrebovať. Chcem, aby adaptácia prebehla čo najlepšie, aby sa tam cítila dobre a sebaisto aj bezo mňa.

Moja dcérka nie je žiadny super-hrdina, ktorý sa rád vrhá do neznáma a bez najmenšieho zaváhania komunikuje s cudzími ľuďmi. Áno viem, toto veľmi neladí s bežnými predstavami o tom, ako by „SPRÁVNE“ dieťa malo vyzerať. Naše dieťa jednoducho nezapadá do kultúrnej škatuľky.

DSC_1141

Náš príbeh pokračuje

Vchádzame do triedy. Dcérka sa ma drží za ruku a permanentne sa ma pýta, či tam budem s ňou. Ja jej opakujem, že áno, že zostanem tak dlho, ako bude potrebovať. Pri vstupe do triedy som v miernom šoku. Je tam asi 20 detí, z toho pár plačúcich a ŽIADNY RODIČ. OK, je to trieda, do ktorej väčšina detí chodila už minulý rok. Ale aj napriek tomu, plač je pre mňa jednoznačným signálom, že po prázdninách by niektoré deti evidentne potrebovali pomoc rodiča pri takej dôležitej udalosti, akou ODLÚČENIE je.

Moju pozornosť špeciálne upútava malý 4-ročný chlapček. Celé dopoludnie len plače a plače a pýta sa na maminku. Pani učiteľka určitú dobu trpezlivo vysvetľuje, ale po istom čase z neho začína byť mierne nervózna /však, kto by nebol a ešte keď má plnú triedu ďalších detí/. Som tam jediný dospelý pozorovateľ, tak má potrebu, vysvetliť mi jeho správanie: „on je teraz taký rozrušený, lebo sa mu nedávno narodil malý braček!“

Z môjho pohľadu dvoj-násobná zrada! Malý votrelec a nedobrovoľné odstrčenie do škôlky! Ja viem, nepoznám pozadie rodiny, ani ich dôvody. Ale zažila som správanie toho dieťatka a viem stopercentne, že sa v tej chvíli v škôlke necítilo komfortne a túžilo byť doma s mamou.

Som rušivý element

Poďme späť. Som v triede s deťmi. Pozorujem ich, hrám sa s nimi, zapájam sa do aktivít. Moja dcérka sa odo mňa vzďaľuje skutočne len na nevyhnutnú vzdialenosť a očkom ma neustále pozoruje. Cítim, že pani učiteľke moja prítomnosť nie je veľmi príjemná. Rozumiem tomu. Svojim bytím narúšam výchovno-vzdelávací proces.

V tom prichádza do triedy pani riaditeľka. Je tiež v miernom šoku, že ma tam vidí a jednoznačne mi dáva najavo, že moja prítomnosť nie je žiadaná. Oznamuje mi, že v jej škôlke pracuje vyškolený pedagogický personál a nie je potrebné, aby som tam dlhšie zostávala. Vraj ani v triede tých najmenších nie je žiadny rodič! 🙁

Aj napriek jej poznámkam zostávam s dcérkou v triede až doobeda a potom spolu odchádzame domov. Dcérka má zo škôlky celkom dobrý pocit. A ráno bez väčších problémov vstáva a chystá sa na ďalší škôlkársky deň. Pani učiteľka mi oznamuje, že tam dcérku môžem nechať. Ja sa s ňou pokúšam rozlúčiť pri dverách, ale bezo mňa nechce vstúpiť dnu. Tak ideme spolu a vyberieme si hru.

Začínam sa v triede cítiť naozaj divne a hovorím si, že asi nie som normálna matka. Zrejme budem príliš precitlivelá a zbytočne to prežívam. Nechcem vyčnievať z davu. Bojím sa byť iná. A tak, keď sa dcérka zahĺbi do hry, pomaly sa vytratím. Nie som ani pri dverách a už počujem, ako plače a búcha na dvere. Nevrátim sa! So slzami v očiach rýchlo kráčam preč! Celý deň som ako na ihlách a rátam sekundy, kedy po ňu pôjdem.

Dcérka je pokojná a usmiata a pani učiteľka ma informuje, že plakala len chvíľku a potom sa pekne hrala a zapájala do aktivít. Náš deň prebieha normálne. Ale ako sa blíži večer, dcérka začína byť mrzutá a uplakaná a neustále sa ma pýta, či aj zajtra pôjde do škôlky a prosí ma, aby som ju tam nedávala.

Ja ju počujem, vnímam, cítim jej strach. Moje srdce mi jednoznačne našepkáva, že TAKTO NIE! Ale rozum zmanipulovaný normami našej spoločnosti hovorí: „ešte to skús, zvykne si, všetky deti si zvykli, trošku si poplače a bude dobre, hlavne neprestávaj, keď už si začala, tým by si ju len viac zmiatla.“

Ráno sa dcérka odmieta obliecť do škôlky a plače, že tam nechce ísť. Pomocou vyhrážok, manipulácie a podplácania ju presvedčím, aby sa obliekla a mohli sme ísť. Viem, nie je to ideálny prístup, žiaľ v tejto chvíli neviem ako inak. 🙁

2

Nechce, ale ja ju násilím ťahám von z bytu a kráčam s ňou do škôlky. Plače, chytá sa plota, nechce vôjsť do dverí. Má strach, že ju tam nechám, že ju opustím. Pani učiteľka vychádza von z triedy a láskavo ju volá dnu. Zhovára sa s ňou, presviedča, láka ju, ale nič nepomáha. Dcérka všetky jej pokusy o zblíženie odmieta a drží sa ma ako kliešť.

V tom ju pani učiteľka chytí do náručia a násilím ju odnáša do triedy. Zároveň vraví: „len pokojne bežte. Keď Vás neuvidí, už nebude plakať.“ Ja tam stojím ako soľný stĺp a nič nerobím. Som úplne paralyzovaná. Všetku svoju moc som odovzdala do rúk „autority“. Nedokážem sa aktívne postaviť tejto nepríjemnej udalosti. Nie som schopná tlmočiť, ako si veci predstavujem, nechávam sa manipulovať, neviem povedať DOSŤ!

žena

Počujem dcérkin hysterický plač, ale aj napriek tomu odchádzam domov. Cítim sa hrozne! Akoby všetka dôvera, ktorú sme si predchádzajúce roky budovali, je fuč! Som bezmocná, znechutená, nahnevaná, mám pocit viny a absolútneho zlyhania. Pripadám si ako najhoršia matka na celej zemi.

ZRADILA SOM VLASTNÉ DIEŤA!

ZRADILA SOM SEBA!

V hlave mám zmätok, bolí ma srdce, aj celé moje vnútro. Pýtam sa samej seba, na čo je to všetko dobré a prečo to robím? Vo svojom vnútri cítim silné a jasné nutkanie, zastaviť to. Ale chýba mi potrebná odvahu.

Na moje veľké šťastie, stretávam priateľku. Hovorím s ňou o mojich pocitoch a momentálnej situácii a ona mi pomáha nadobudnúť stratenú rovnováhu, sebaúctu a dôveru v seba aj naše dieťa. Čuduje sa, na čo som vlastne dcérku do škôlky dávala, keď som doma na materskej s tou mladšou.

A mne to v tej chvíli dochádza! Veď ja ju tam nemusím dávať! Môžem sa smelo riadiť vlastným srdcom. Náš život nie je verejnou záležitosťou a nemusí byť schvaľovaný väčšinou. Moje rozhodnutia nepotrebujú žiadne odobrenie.

NAJ miesto pre dieťa?

Kto to vlastne vymyslel, že každé troj-, štvor-, či päť-ročné dieťa by malo ísť do škôlky? Je vôbec v súlade s jeho prirodzeným vývinom, aby bolo v takom útlom veku oddelené od rodičov alebo osôb, ktoré dôverne pozná? Dokáže škôlka naplniť lepšie potreby dieťaťa ako rodičia? Môže sa malé dieťa cítiť niekde lepšie a istejšie ako v kruhu svojej bezpodmienečne milujúcej rodiny?

Nie je najideálnejšie, počkať na moment, kedy dieťatko samé prejaví záujem navštevovať materskú škôlku?

Zdeňka Jordánová vo svojej skvelej knihe – Tvoje dieťa ako šanca pre teba – uvádza: „vo veku troch rokov nie je dieťa natoľko sebestačné, aby sa o seba medzi cudzími ľuďmi dokázalo postarať tak, aby sa cítilo dobre. Je ešte príliš závislé od energie jedného človeka, predovšetkým svojej matky, ktorá bola až do tejto chvíle ochotná sa mu bezvýhradne venovať.“

A ďalej dodáva: „predškolské dieťa je schopné zmysluplne vnímať toľko osôb, koľko má rokov. Malé dieťa sa nalaďuje na vonkajší svet a vo veľkom počte ľudí, bez blízkej osoby, ktorá mu sprostredkúva kontakt s vonkajším svetom, je zmätené.“

Slnko opäť vychádza

sun

Zrazu vidím veci úplne jasne! 🙂 Som šťastná a rozhodnutá nasledovať svoje pocity, materskú intuíciu, počúvať a rešpektovať naše dieťa! Už nedovolím, aby plakalo a bolo mi násilne vytrhávané z rúk. V ten deň odchádzam po dcérku s radosťou v srdci. Ospravedlňujem sa jej. Večer sa ma s úzkosťou v hlase a slzami na krajíčku pýta, či zajtra pôjde do škôlky. Ja jej oznamujem, že nie! Ostane pokojnejšia, ale nie úplne. Dôvera medzi nami je nahlodaná.

Trvá ešte mnohé dni, týždne až mesiace, kým sa naša dôvera dá opäť do poriadku. Dcérka odmieta navštevovať akékoľvek neznáme miesta. Jednoducho má strach, že ju zase niekde nechám a zbabelo utečiem. Keď si predstavím, aké takáto situácia dokáže napáchať škody na psychike dieťatka, na vzájomnom vzťahu s rodičmi, na jeho ďalšom vývoji, naskakuje mi husia koža.

Spoločenský systém versus intuícia

Viem, že mnohé z mamičiek tohto článku mi plným právom môžu oponovať: „Moje dieťa tiež nechce ísť do škôlky a plače tam, ale čo mám teda robiť, keď plat manžela na fungovanie našej domácnosti nestačí? … Musím ísť do práce, zamestnávateľ mi tiež nebude držať miesto večne… Štát podporuje mamičky len do veku troch rokov, a aj to sa dá nazvať almužnou… Potrebujem občas vypadnúť z domu a robiť to, čo ma baví. Inak by som sa zbláznila. Aj matka má predsa právo na sebarealizáciu… „

Cieľom tohto článku vonkoncom nie je odsudzovať rodičov, ktorí sú pod vplyvom finančnej situácie nútení dieťatko umiestniť do materskej škôlky, lebo musia zarábať na živobytie. Plne si uvedomujem a prijímam individualitu každej jednej rodiny. Vyjadrujem tiež rešpekt pred nesmierne náročnou situáciou osamelých mamičiek, ktoré sú nútené materiálne zabezpečovať domácnosť samé.

Áno,  do veľkej miery bývame veľakrát pri svojich motiváciách ovplyvnení systémom. Lenže pravda tiež je, že ten systém sme si vytvorili my sami a len my sami ho môžeme zmeniť. Každá situácia má (v drvivej väčšine) viac riešení. A niekedy možno stačí len počúvať svoje srdce a všetko sa zrazu dá do poriadku.

Tiež netvrdím, že škôlka je v princípe zlá. Oceňujem heroický výkon, ktorý musia zvládnuť učiteľky, keď pripadá na jednu 10 a viac detí v rámci šetrenia nákladov na personál. To musí dať zabrať! Jedným z možných vylepšení by tu mohlo byť  napr. zavedenie tzv. „malotriedok“, kde by sa mohla 1 učiteľka individuálnejšie zameriavať na menší počet /skupinku povedzme 4-5 detí.

A ide aj o to, akým spôsobom to celé prebieha. Vždy by sme mali brať do úvahy jedinečnosť a individuálne potreby každého jedného dieťatka. Niektoré je pripravené na vstup do škôlky vo veku 2,5 roka, niektoré až vo veku 5 rokov. My dospelí tiež nie sme všetci rovnakí. Niekto je introvert, niekto extrovert. Niekto je pripravený na manželstvo a deti v 20-tich rokoch, niekto v 30-tich, niekto niečo také nepotrebuje vôbec. Nikto nás nenúti, aby sme vstupovali do manželstva presne vo svojich 25-tich rokoch alebo aby sme vôbec do manželstva vstupovali.

A aj sebarealizácia a rodičovstvo by sa dali zladiť. Ak dieťatko ešte nie je pripravené na škôlku, možným riešením by bolo, zaobstarať si na pár hodín denne alebo týždenne k dieťatku osobu, ktorej dôveruje, ktorú má rád a pri ktorej sa cíti bezpečne.

Takto to posledných pár mesiacov riešim ja s mojimi kamarátkami. Postrážime si navzájom deti, keď si niektorá z nás potrebuje niečo vybaviť alebo oddýchnuť. A prospech z toho majú všetci zúčastnení: deti sa navzájom hrajú, spoznávajú a učia a rodičia sa majú možnosť vyventilovať, prísť na iné myšlienky, vypadnúť z každodenného kolobehu, realizovať sa v tom, čo ich teší.

Všetko má svoj čas

Pre Vás milí rodičia, ktorí nie ste stotožnení s myšlienkou nástupu Vášho dieťaťa do škôlky práve teraz, cítite, že na to ešte nie je pripravené a nie ste odkázaní na to, aby ste ho tam umiestnili, DOPRAJTE SI POTREBNÝ ČAS. Neurobte rovnakú chybu, ako ja. Počúvajte seba a svoje dieťa, nie príbuzných, známych či neznámych.

VY najlepšie viete, čo je pre Vás a Vaše dieťa dobré. Nie je dôvod robiť veci, s ktorými nesúhlasíte len preto, lebo to tak robia všetci. Každé dieťa a každý vnímavý rodič dozrie a dokáže v správnom čase nechať svoje dieťa ísť vlastnou cestou.

Nenechajte sa zmanipulovať výrokmi typu: „trošku si poplače a bude dobre. Každé dieťa tým prešlo a zvyklo si. Aj my sme to zažili a sme tu.“ 

Áno, ale za akú cenu. Ingrid Bauerová vo svojej knihe Bez plenky píše: „je ťažké prekonať naše kultúrne zvyky, ktoré potreby detí často popierajú a nedovoľujú nám okamžite reagovať. Našťastie /alebo možno bohužiaľ/ má príroda núdzové riešenie aj pre situácie, kedy prejavy a naliehavý plač dieťaťa sú ignorované. Biologická forma chráni dieťa pred tým, aby bolo vystavené rozsiahlemu a vážnemu stavu stresu, ktorý preťažuje nadľadvinky a imunitný systém. Telo sa teda radšej rozhodne riadiť pudom sebazáchovy a STIAHNE SA!

POTREBY NEZMIZNÚ, SÚ  LEN ODSUNUTÉ NA DRUHÉ MIESTO.

Dieťa sa chráni tým, že sa uzavrie a prijme danú situáciu, pretože zistilo, že reakcia nie je v dohľadne.“

Ak sa rozhodnete pre škôlku, buďte s tým vnútorne stotožnení a pripravení. Dieťa je totiž veľmi intuitívne a nalaďuje sa na vonkajší svet. Zachytí všetky Vaše vnútorné pochybnosti a bude zmätené. Veľkým pomocníkom pre Vás môže byť online workshop Nevýchovy – Ako nastúpiť do škôlky bez slzičiek. Prihlásiť sa môžete ZDARMA tu.

Príbeh so šťastným koncom

Naša dcérka nakoniec zostala doma celý školský rok. Nadviazali sme úzky vzťah s inými rodinami, ktoré mali svoje deti doma a ponechali sme im slobodu rásť ich vlastným tempom. Pravidelne sme navštevovali miestne montessori dielničky, kde mali dcérky možnosť zažívať to, čo deti bežne zažívajú v škôlke /nadobúdanie sociálnych a komunikačných zručností, prácu v tíme, skupinovú dynamiku/, ALE za prítomnosti milujúcej osoby.

20160707_153952

Dcérka nastúpila do inej škôlky o rok neskôr /do tej prvej nechcela ísť ani náhodou, spomienky boli príliš bolestné/. Chodila tam zhruba 2 mesiace, kým sme sa presťahovali. Ešte stále to ale nebolo ono. Mala chvíľky, kedy bola neistá a mala strach z odlúčenia. Rozhodli sme sa preto, že jej ešte dáme čas.

Do škôlky na dedine, kde žijeme teraz, nastúpila až v druhom polroku. Trvalo pár dní, kým si zvykla na nové deti a nové prostredie. Ale bolo to bez slzičiek a zbytočného stresu. Ráno sa do škôlky tešila a na obed odtiaľ odchádzala šťastná a spokojná. Mala v tom čase 5 a pol roka a som presvedčená, že oneskoreným nástupom do škôlky o nič neprišla. Skôr získala. 🙂

Vždy som si predstavovala, že keď raz pôjde naše dieťa do škôlky, bude to s radosťou a úsmevom na tvári. Podarilo sa. 🙂

♥♥♥ S láskou TYEMIA ♥♥♥

PS 1: Máš to podobne ako ja? Alebo úplne inak? Podeľ sa so mnou  a ostatnými o tvoje skúsenosti so škôlkou alebo domácim vzdelávaním. 🙂

PS 2: Pripoj sa k nám aj na facebooku – Rodičovstvo v súlade a získaj každodennú dávku inšpirácie na svojej ceste za šťastným, naplneným a harmonickým rodinným životom. 🙂

Lenka Tyemiaková

Sprevádzam mamičky krajinou Materstva.

Mojou vášňou je inšpirovať Vás k tomu, aby ste si materstvo a rodičovstvo užívali naplno a v súlade so sebou samou i Vašim dieťatkom.

Pomôžem Vám dojčiť s radosťou a bez bolesti a naučím Vás využívať nástroje, ktoré Vám uľahčia a spríjemnia život s Vaším dieťatkom a vďaka ktorým bude Váš vzťah plný dôvery, porozumenia, lásky a vzájomnej blízkosti.

Môj príbeh si môžete prečítať tu >>

Komentáre
  • E-BOOK ZDARMA

     

    Láskavý štart do života ALEBO návod na to, ako prevziať zodpovednosť a moc za svoje dieťa do vlastných rúk a naplniť tak jeho prirodzené očakávania.

     

    obal knihy

    Spoznajte 6 najčastejších mýtov, týkajúcich sa pôrodu, dojčenia, nosenia a spoločného spania a pozrite sa kritickým okom na to, čo nám spoločnosť podsúva ako "NORMÁLNE".

     

    Stiahnite si e-book ZDARMA a objavme spolu netradičné cesty, ako si rodičovstvo vychutnať naplno. :-)

     

  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Láskavý štart do života ALEBO návod na to, ako prevziať zodpovednosť a moc za svoje dieťa do vlastných rúk a naplniť tak jeho prirodzené očakávania.

    obal knihy

    Spoznajte 6 najčastejších mýtov, týkajúcich sa pôrodu, dojčenia, nosenia a spoločného spania a pozrite sa kritickým okom na to, čo nám spoločnosť podsúva ako NORMÁLNE.

    Stiahnite si e-book ZDARMA a objavme spolu netradičné cesty, ako si rodičovstvo vychutnať naplno. :-)