Pôrod ako dar

… Pôrod …

keby ste sa ma spýtali pred 6 rokmi, čo vo mne vyvoláva tento pojem, povedala by som Vám STRACH, BOLESŤ, UTRPENIE, DES … Pôrodu som sa bála ako čert kríža. Tak to aj dopadlo. Dcérka sa „pre istotu“ otočila koncom panvovým a narodila sa cisárskym rezom. Bola som šťastná, že som nemusela rodiť prirodzene a zažiť tú hrôzu. Výsledky takéhoto pôrodu sa ale výrazne odzrkadlili na našom ďalšom živote s dcérkou. Čím všetkým, sme si prešli si môžete prečítať v ebooku ZDARMA – teda za ÚSMEV 🙂 – Láskavý štart do života.

O dva roky neskôr, som už bola o čosi múdrejšia, vyzretejšia,  pripravenejšia, istejšia a odvážnejšia. Mnohé veci som videla inak, pochopila som súvislosti a našla v sebe silu, porodiť svoje dieťa. Naša druhá dcérka prišla na svet prirodzene, zažili sme bonding a po pôrode všetko krásne fungovalo. Ale tá bolesť pri pôrode, strach a túžba mať to rýchlo za sebou, tam aj tak bola.

Dodnes celkom nechápem, prečo to tak bolo, kde tkveli moje bloky, prečo som sa nedokázala v pôrodnom procese lepšie uvoľniť, otvoriť, dať priechod svojim emóciám a dovoliť dieťatku ľahšie sa narodiť … odpovede stále hľadám. Cez seba, cez ženy … Stretávam sa s nimi, počúvam ich pôrodné príbehy a nechávam sa inšpirovať.

S viacerými úžasnými, silnými a krásnymi maminkami som sa stretla na besede o domácich pôrodoch, ktorú sme nedávno realizovali s dulou Michaelou v Dolnom Kubíne.

Poprosila som ich, aby sa s nami podelili o svoje skúsenosti, pretože som presvedčená, že svojim zdieľaním sa navzájom môžeme podporiť, posilniť, povzbudiť, dodať odvahu, nádej, zmeniť myslenie …

Tu je prvý pôrodný príbeh maminky Janky 🙂

Pôrod ako dar

Z pôrodu som nikdy nemala veľký strach. Vedela som, že žena je stvorená na to, aby priviedla na svet dieťa. Ako prvorodička som sa však zaujímala skôr o to, aký kočík kúpiť, ako chytiť bábätko, čo mu obliecť a iné – z môjho pohľadu dnes – úplne nepodstatné veci.

Prvé tehotenstvo som štyri mesiace zažívala ťažké celodenné nevoľnosti. Bolo to náročné obdobie. Našťastie, nevoľnosti prestali a bábätko v brušku som si konečne začala užívať. Posledný mesiac som sa, aj vďaka nie veľmi veľkému brušku, cítila najlepšie. Mala som chuť zostať tehotná navždy :-D.

Na poslednej prehliadke mi gynekológ povedal, že pôrod minimálne týždeň nepríde. Preto som odcestovala k rodičom. Presne o 3 dni, v 39 týždni tehotenstva sa Eliška začala pýtať na svet. Večer pred jej pôrodom som cítila nepravidelných poslíčkov a moja nálada kolísala. Neprikladala som tomu veľký význam.

Na druhý deň okolo 10-tej som začala cítiť kontrakcie. Bolo to pre mňa dosť veľké prekvapenie, keďže som bola 110 km od domova bez manžela, bez tašky do pôrodnice, bez auta. Kontrakcie som pri prvom pôrode nevedela dobre predýchavať. Snažila som sa ich skôr zadržať, ako pustiť von a uvoľniť sa. Neuvedomovala som si, že sú potrebné a dobré pre príchod bábätka.

Pôrod postupoval nečakane rýchlo. Keď prišla sanitka mala som ich každú minútu. Aby som neporodila v sanitke, podali mi magnézium. Na sále po mojom príchode nastal zhon, keďže nečakali taký rýchly priebeh u prvorodičky a bol čas obeda.

Pamätám si, že keď prišla lekárka a začínala sa fáza tlačenia bolo presne 12 hodín. Premiestnili ma na kozu (vtedy som ani nerozmýšľala nad tým, že by som mala rodiť v inej polohe). Chceli odo mňa aby som sa chytila tyčí ťahala ich k sebe, zhlboka sa nadýchla, zatvorila oči, dala bradu k hrudi a tlačila z celej sily. Ja som nedokázala robiť všetko naraz. Mala som z toho veľký stres.

Namiesto toho, aby som sa sústredila na bábätko, prikladala som veľký význam tomu, čo mi hovorili. Pôrod sa spomalil. Kontrakcie sa strácali a predlžoval sa interval medzi nimi. Bola som z toho frustrovaná a nevládala som, hoci moje telo kontrakcie až tak nevyčerpali, lebo trvali len dve hodiny. Nemohla som bábätko vytlačiť. Hoci sa za to hanbím bola som vo fáze, že už som v pôrode nechcela pokračovať.

Len som tam ležala a čakala, čo bude ďalej. Veľmi dlho mi trvalo, kým som si túto situáciu priznala a ešte dlhšie, kým som si ju odpustila. Nakoniec nepoužili zvon, ale sestrička mi skočila na brucho a Elišku vytiahli von. Narodila sa 12:25. Mala rúčku pred tvárou, preto išla von tak ťažko.

Najkrajšia chvíľa? NIE, len veľká prázdnota 🙁

Keďže sme Eliške dali urobiť odber pupočníkovej krvi, ani mi ju nepriložili. Vraj to nie je možné… Ukázali mi ju so slovami:  ,,To je vaše dieťa,“ a hneď ju zobrali do druhej miestnosti. Namiesto najkrajšej chvíle v živote som cítila veľké prázdno. NIČ.

Ja ,,matka“, sama na koze s pocitom úplnej neschopnosti. Za päť minút mi ju ešte ukázali zviazanú, zabalenú a povedali, že ma odvážajú na sálu – šitie v narkóze 2 hodiny. Žiadny kontakt, dotyk, prisatie. Čakala som idylku, ako vo filme a bábätko v náručí s manželom pri sebe.

On ju mal v rukách skôr než ja. Prišiel do nemocnice desať minút po pôrode. Aspoň on s ňou mohol byť. Pre dieťa ani otca to však neznamená toľko, ako pre matku a dieťa. Naša situácia nebola bežná aj vďaka mojim komplikáciám. Dieťatko som videla prvý deň desať minút a ďalšie tri dni mi ju nosili len na dojčenie.

Najdôležitejšie chvíle pre matku a dieťa a my sme boli každá v inej izbe. 🙁 S odstupom času, každý náš problém vnímam ako dôsledok tohto odlúčenia.

Náš najväčší problém bolo dojčenie. Vnímala som to ako automatickú vec. Dáš dieťa k prsiam a pije. Nešlo to tak jednoducho. Mala som paniku z toho ako ju nakŕmim, lebo priložiť som si ju dokázala len za pomoci sestričky. Nakoniec som to ,,zvládla“ vďaka klobúčikom. Po prvom pôrode som mávala časté zápaly prsníkov. Dostala som odporúčanie, aby som si po každom dojčení odsávala prsia úplné do prázdna.

Tým som si  zbytočne neprirodzene zvyšovala tvorbu a tok mlieka. Eliška bola pri dojčení nekľudná.  Nonstop som odsávala. Naše problémy trvali viac ako mesiac, kým som sa dostala k laktačnej poradkyni. To bola naša spása. Bez nej by som dojčenie určite predčasne ukončila. S pomocou laktačnej poradkyne sme zlepšili prisatie, odstránili klobúčiky aj odsávanie.

Za následok odlúčenia a mojej neistoty vnímam aj to, že Eliška bola nepokojné, plačlivé bábätko. Nedokázala som rozoznávať jej potreby podľa plaču. Nemala som predstavu o tom čo práve potrebuje. Jej plač vo mne vyvolával neskutočnú paniku. Všetko toto nepomáhalo mojej psychike. Bola som plačlivá, nervózna a chýbala mi sebadôvera a sebavedomie.

Časom sa všetko zlepšilo, ale takto som si to nepredstavovala a ani nechcela. Teraz má naše milované dievčatko 3 roky. Je z nej dokonalá bytosť. Lásku k nej som si ale musela budovať. Každým dňom som ju ľúbila viac a viac. Teraz viem, že to tak malo byť. Ja som to potrebovala. Padnúť na dno, aby som mohla vstať a byt silnejšia a poučená vlastnou skúsenosťou.

Druhá šanca – nová nádej

Nastal čas keď sme zatúžili po druhom bábätku. To nenechalo na seba dlho čakať. Druhé tehotenstvo bolo veľká radosť a od začiatku úplné iné. Bolo kľudnejšie, radostnejšie, nezaťažené nepodstatnými vecami. Asi v štvrtom mesiaci ale prišiel strach. Nechcela som dopustiť, aby sa zopakoval scenár prvého pôrodu.

Bola som odhodlaná urobiť všetko pre krajší pôrod. Preto som veľa študovala. Oslovili ma dve knihy. Prvá kniha – Hypnopôrod od Marie F. Monganovej, hoci som sa neučila dostať do autohypnózy, ma veľmi psychicky povzbudila, upokojila a dodala odvahu. Vďaka nej som si dokázala uvedomiť súvislosti prvého pôrodu. Pochopila som, že strach a stres k pôrodu nepatria, celý ho spomaľujú a brania prirodzenému vyplavovaniu oxytocínu.

„Keď zmeníte spôsob, akým pôrod vnímate, zmení sa aj spôsob, akým porodíte.“
-Marie F. Monganová

Kniha – Aby pôrod nebolel od Lucie Suchej Groverovej – bola pre mňa veľkou inšpiráciou. Je to príbeh ženy, ktorá všetky svoje deti /okrem prvého/ porodila bezbolestne, v súkromí svojho domova, v harmónii a súlade so svojim telom a dieťatkom. Často som si predstavovala, aké by to bolo, keby som rodila doma.  Ale nemala som na to odvahu, hlavne po prvom komplikovanom pôrode.

Každý deň som si ale opakovala vetu:

,,Pôrod prebehne najlepšie ako môže pre mňa aj bábätko“.

Túžila som po prirodzenom pôrode a nepretržitom kontakte s bábätkom hneď po narodení.

Ale mala som obavy, že bábätko nedokážem vytlačiť. Etapu tlačenia som totiž zo svojej prvej pôrodnej skúsenosti vnímala ako najťažšiu. Tú, pri ktorej som zlyhala. Aniball – bol prostriedok, ktorý mi pomohol zbaviť sa tohto strachu. Toto ma posilnilo a posunulo na mojej ceste za vysnívaným pôrodom.

Po prvom pôrode som mala rozsiahle šitie (za anál aj napriek nástrihu), ktoré mi nedovolilo sadnúť si tri týždne. Jeho hojenie bolo zdĺhavé. Aj preto som sa zaujímala o techniky, ktoré predchádzajú poraneniam hrádze. Mne to veľmi pomohlo aj po psychickej stránke. Uvedomila som si podstatu predýchavania, tlačenia a objavila som polohu, ktorá mi najviac vyhovovala.

Keďže som veriaca, ďalším povzbudením pre mňa bolo požehnanie pred pôrodom. Pri prvom bábätku som o ňom nevedela, ale ďalšie by som bez neho rodiť nechcela 🙂

Každá z nás je iná, napĺňajú nás iné veci. Práve tie treba vyhľadať, nájsť vnútorný pokoj.

Deväť mesiacov prebehlo veľmi rýchlo. Tehotenstvo bolo naozaj pohodové, krásne a harmonické a ja som sa cítila byť pripravená. Predpokladaný termín bol 22. apríla. Večer predtým som si vychutnala horúcu sprchu a potom som volala bábätko. Vravela som mu, že už sme všetci pripravení na jeho príchod a  tešíme sa na neho.

Veľká je sila jednej ženy

V ten večer som cítila, ako asi týždeň dozadu, poslíčkov. Nič sa nedialo, tak som išla spať. Naša staršia dcérka vycítila blízky príchod bračeka a v noci sa zobudila. Asi o polhodinu – 2:50 – som cítila ako mi praskol predný vak  plodovej vody počas prvej kontrakcie. Moje dievčatko mi napustilo vodu do pohára, aby som sa napila, keď mi odtiekla voda. 🙂

Čakala som ako to bude pokračovať, ale príchod bábätka už bol jednoznačný. Kontrakcie postupovali veľmi rýchlo. Za pár kontrakcií som mala interval minúta a pol. Dokonca aj počas kontrakcií som komunikovala s dcérkou. Všetko, čo sa so mnou dialo ju zaujímalo. Pri kontrakciách som len zatvorila oči a počúvala svoje telo.

Sústredila som sa na ne, snažila som sa uvoľniť, čo najviac im dovoliť robiť si svoju prácu. Nemusela som mať žiadny kurz dýchania. Vedela som ako dýchať, aby kontrakcie neboleli. Boli to len silné sťahy. Potom začal môj prirodzený klystír. Najlepšie som sa cítila cez kontrakcie aj pomedzi ne na WC. Vtedy už k nám prišla svokra a bola s dcérkou v spálni.

V tejto fáze som mala potrebu byť sama. Za pár kontrakcií som už cítila tlak a napätie v krížoch. Vedela som, že prichádza fáza tlačenia. Presunula som sa do polosedu. /Pri aniballe mi nevyhovovala poloha na štyroch./ Prvýkrát som cítila tlakové kontrakcie. Bolo to také uvoľňujúce. Aj keby som nechcela musela som tlačiť. Tento krát bolo tlačenie veľmi jednoduché.

Pamätám si, ako som si uvedomila, že som doma a že bábätko je čochvíľa pri nás, že som tu sama. Bez sestričiek, ktoré by mi skákali na brucho alebo zvona … cítila som sa taká mocná, že by som v tej chvíli vytlačila aj kamión :-D. Bola to neskutočná vnútorná sila, velikánska vzpruha.

Tobiaska som si plne uvedomovala v pôrodných cestách. Boli sme prepojení. Vždy pri kontrakcii som zatvorila oči a nechala sa niesť vlnou sťahu. Bolo to pre mňa také prirodzené. Vždy keď kontrakcia ustala, prekvapilo ma, ako ma moje telo vedie. Tobiasko vyšiel asi na štyri zatlačenia. Do rúk ho chytil záchranár a hneď mi ho položili na hruď.

Potom nastal najkrajší okamih môjho bytia. To maličké, voňavé telíčko bolo konečne pri mne.

Žena sa stala konečne  ženou.

Intenzívne šťastie, eufória, radosť, pocit požehnania a láska čo sa dostavila, sa snáď ani nedá opísať slovami.

Zamilovanosť do dieťatka od prvej chvíle.

Celý vesmír len pre mňa a moje dieťa pravé zrodené.

Keď začal dýchať ani neplakal len mrnkol. Dieťa rodené prirodzene a jemne je kľudné.

Záchranári nechali na naše želanie dotepať pupočnú šnúru. Placenta vyšla von bez akejkoľvek mojej námahy. Potom nastal čas zvítania dcérky s bračekom, ktorému ona vybrala meno Tobias. Keď som začala byť  tehotná stále nám vravela, že má kamaráta Tobiasa. Keď sme sa jej spýtali kto je Tobias povedala, že je jej braček. Teraz bola pri ňom a vítala ho. Krásne, vo väčšine pôrodníc nemožné.

Dokonca keď ho počula mrnkať povedala, že ju volá Tobiasko k sebe. Tobias sa narodil 3:40. Jeho príchod bol skutočne najlepším a najkrajším akým len mohol byť pre nás oboch. Pre mňa najkrajším dňom v živote. Do Tobiaskovho pôrodu to bol svadobný deň. Také nádherné, dovtedy pre mňa nepochopiteľné, predčiť svadbu pôrodom. Dovtedy pre mňa neuveriteľné slová: ,,Pôrod, najkrajšie čo žena môže zažiť,“ sa stali pre mňa skutočnosťou. Moje dieťa mi dalo najväčší dar. Som vďačná, že som mohla cítiť silu ženského tela na vlastnej koži.

Môj stav po tomto pôrode sa nedá porovnávať s prvým. Sama som sa postavila. Rozlúčila som sa s dcérkou. Prešla som do sanitky. Pri prevoze bol Tobiasko celý čas na mne a krásne sa dojčil. Jediný čas kedy sme boli odlúčený, bolo počas môjho šitia. Kvôli mykóze nebolo najmenšie, ale hojilo sa rýchlo. Po pôrode som sa hneď cítila fit. Dokázala som úplné fungovať sadnúť si, starať sa o bábätko.

Tobiasko bol so mnou nonstop. Spolu sme spali v posteli. Presne som vedela, čo potrebuje. Cítila som sa plne kompetentná v role matky. Boli sme naladení na jedu vlnovú dĺžku. Vedela som, kedy sa zobudí, hoci nemal režim. Dojčenie bolo nádherné, žiadne  zbytočné odsávanie, klobúčiky.

Bol a stále je kľudné, spokojné, usmievavé bábätko. 🙂 Všetko išlo prirodzene s ľahkosťou a láskou. Žiadne depresívne, uplakané dni. S Tobiaskom sme objavili aj krásu nosenia. Vždy keď ho mam na sebe, uvedomujem si lásku k nemu v úplne inej dimenzií.

Tento pôrod ma doviedol k poznaniu sily ženského tela. Naše telo je dokonale stvorené.

Najdôležitejšie čo si odnášam, zo svojich pôrodov je pre mňa zistenie, že novorodenec patrí na hruď svojej matky!!!! Nech rodíte akokoľvek a kdekoľvek nenechajte si túto chvíľu vziať.  Je vaša a vášho bábätka nikdy sa už nezopakuje.

Týmto príbehom chcem povzbudiť každú ženu, ktorej prvý pôrod nebol podľa jej predstáv, aby verila, že ďalší môže byť iný. Môže byť presne taký, aký ho chcete mať. Môže byť nádherný, posilňujúci, transformačný, nezabudnuteľný.

Ďakujem, že ste môj príbeh prežili so mnou

Janka 😀

Lenka Tyemiaková

Sprevádzam mamičky krajinou Materstva.

Mojou vášňou je inšpirovať Vás k tomu, aby ste si materstvo a rodičovstvo užívali naplno a v súlade so sebou samou i Vašim dieťatkom.

Pomôžem Vám dojčiť s radosťou a bez bolesti a naučím Vás využívať nástroje, ktoré Vám uľahčia a spríjemnia život s Vaším dieťatkom a vďaka ktorým bude Váš vzťah plný dôvery, porozumenia, lásky a vzájomnej blízkosti.

Môj príbeh si môžete prečítať tu >>

Komentáre
  • E-BOOK ZDARMA

     

    Láskavý štart do života ALEBO návod na to, ako prevziať zodpovednosť a moc za svoje dieťa do vlastných rúk a naplniť tak jeho prirodzené očakávania.

     

    obal knihy

    Spoznajte 6 najčastejších mýtov, týkajúcich sa pôrodu, dojčenia, nosenia a spoločného spania a pozrite sa kritickým okom na to, čo nám spoločnosť podsúva ako "NORMÁLNE".

     

    Stiahnite si e-book ZDARMA a objavme spolu netradičné cesty, ako si rodičovstvo vychutnať naplno. :-)

     

  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Láskavý štart do života ALEBO návod na to, ako prevziať zodpovednosť a moc za svoje dieťa do vlastných rúk a naplniť tak jeho prirodzené očakávania.

    obal knihy

    Spoznajte 6 najčastejších mýtov, týkajúcich sa pôrodu, dojčenia, nosenia a spoločného spania a pozrite sa kritickým okom na to, čo nám spoločnosť podsúva ako NORMÁLNE.

    Stiahnite si e-book ZDARMA a objavme spolu netradičné cesty, ako si rodičovstvo vychutnať naplno. :-)