Prirodzené odstavenie. SCIFI? Nie, NORMÁLNY PROCES!

Je v poriadku a normálne nechať dieťatku priestor dojčiť sa tak dlho, ako to potrebuje? Príde niekedy moment, kedy si povie dosť a samé sa odstaví? Nebude na prsníku visieť do konca života? 🙂 Netreba ho v tomto smere viesť, usmerniť, stanoviť hranice?

Keby ste sa ma spýtali na prirodzené odstavenie pred pár rokmi, určite by som povedala, že to je čisté SCIFI! Trápne, obmedzujúce, nechutné, nevhodné … proste nič pre mňa!

Áno, zástankyňou dojčenia som bola vždy. Ale mala som o dojčení jasné predstavy /viac v článku Ty ešte dojčíš???/. Moje dieťa, jeho osobnosť, skúsenosti, zážitky a informácie, ktoré sa ku mne počas materstva dostali, ma viedli cestou, na konci ktorej bolo okrem iného aj prirodzené odstavenie. Preto hovorím: „nikdy nehovor nikdy.“ 🙂

DSC_2660

Ako to celé začalo?

Je júl 2010 a ja držím v rukách naše prvé dieťatko – krásnu malú princezničku Natálku. Naše dieťatko sa mi zdá v porovnaní s ostatnými to najkrajšie a najčarovnejšie stvorenie, aké som v živote videla. Je božská. Krásna, s veľkými čiernymi očami.

Začiatky boli ťažké

Je to naše prvé dieťatko a vlastne vôbec neviem, čo s ním, a zároveň cítim, že niekde hlboko vo svojom vnútri vlastne všetko viem. Sestrička mi ju prináša na dojčenie, ale to vôbec nefunguje. Moje dieťatko sa nevie prisať! Pokúšam sa ju prisať sama, pomáha mi sestrička, navigujú ma ostatné mamičky z našej izby (ktorým to mimochodom ide absolútne bez problémov).

Nič, nefunguje to! Sme spotené, frustrované, ubolené, uplakané … cítim sa úplne nemožne, neschopne, nerozumiem tomu, prečo sa nám nedarí, neviem, čo mám robiť, ako nakŕmiť svoje dieťatko, ako ho upokojiť, aby už neplakalo. Sestričky ponúkajú riešenie. „Nakŕmime ju fľaškou s umelým mliekom.“ Celú situáciu to len zhoršuje – deti sa totiž na fľašu prisávajú úplne inak ako na prsník a veľmi rýchlo zistia, že fľaša poskytuje rýchly a stabilný tok mlieka. Keď sa bábätko prisáva na prsníku po tom, čo dostávalo fľašu, neprisáva sa správne, nezískava dostatočný tok mlieka a hnevá sa – hlad je zlý a rýchlo ho treba uspokojiť.

Rodina mi podsúva presvedčenie, že to nie je žiadna tragédia, v našej rodine sa nikdy dlho nedojčilo, ide o dedičnú záležitosť. Som zničená! Na scénu ale prichádza spriaznená duša. Kamarátka, ktorá má už dve detičky doma. Hovorí mi:

„Dojčenie nie je dedičná záležitosť. Pôjde to, daj si ju koža na kožu na hrudník. Bude vám to fungovať!“

To je pre mňa absolútne zlomová a zásadná informácia!

skin to skin

Beriem si dcérku do náručia, ponúkam jej prsník  a stále dokola – možno aj tisíckrát za deň – jej opakujem, že nám to pôjde, že sa nám to podarí, že bude piť moje mliečko. Ideme domov. Nemám kúpené žiadne umelé mlieko, jednoducho som s tým vôbec nerátala. A funguje to. Moje dieťatko sa dojčí, každý deň je to lepšie a lepšie.

Dnes už viem, že v našom prípade fungovala istá dávka šťastia a predovšetkým naštartovanie prirodzených mechanizmov intenzívnym kontaktom koža na kožu, ktorý zmenil moje presvedčenie, moju dôveru vo mňa a moje dieťatko. Správnemu štartu do života sa podrobne venujem vo svojom e-booku, ktorý si môžete zdarma stiahnuť tu. Ale nie vždy sa to takto podarí. Väčšinou treba urobiť viac – mať podporu okolia a dostať kvalifikovanú pomoc už v pôrodnici, ideálne absolvovať prípravu na dojčenie ešte pred pôrodom.

Potom, ako sa z nášho neprisávajúceho sa dieťatka stalo dojčené dieťatko, som akosi intuitívne začala praktizovať prvky vzťahovej výchovy (ich zavádzanie bolo postupné a v tom čase som ešte netušila, že to má aj odborný názov).

Dojčenie podľa potrieb bábätka a umelé náhrady prsníka

Jedným z prvkov, ktorý som zaviedla bolo dojčenie podľa potrieb bábätka – prsník som jej ponúkala tak často, ako potrebovala. Akúkoľvek nepohodu som riešila dojčením. Natálka sa dojčila často. Vtedy som tomu nerozumela, ale dnes už viem, že detičky sa nedojčia len preto, lebo sú hladné alebo smädné. Dojčenie ich upokojuje, poskytuje im oporu, fyzickú blízkosť, pochopenie, upokojenie, znižuje bolesť a hladinu stresových hormónov, reguluje činnosť srdiečka, telesnú teplotu, dýchanie, je zodpovedné za rozvoj mozgových prepojení aj správny vývin ústnej dutiny, pomáha budovať imunitu dieťatka, ľahšie a rýchlejšie prekonávať ochorenia.

Ale tlak okolia a moje pôvodné názory boli predsa silnejšie ako ja. Mojim blízkym sa zdalo, že sa dojčí príliš často a príliš dlho. Aj ja som to tak niekedy vnímala. Často bol obed a ja som ešte nebola ani prezlečená z pyžama a nemala som za sebou rannú hygienu, pretože som riešila veci okolo nášho bábätka. Mala som pocit, že nerobím nič iné len dojčím a prebaľujem a odgrgávam a tak dokola. Pamätám si ako mi vždy volal ocino a ani sa ma nepýtal čo robím, rovno vyhodnotil situáciu slovami: „Zase kojíš, čo?“ 🙂

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Tak som povolila a po prvom mesiaci sme začali používať cumlík. Natálka ho veľmi nechcela – prečo by aj chcela cítiť kus umeliny vo svojich ústach, keď mohla mať teplý ľudský prsník s tým najkvalitnejším a najchutnejším mliečkom na svete. Ale ja som sa nedala mojim dieťaťom „zmanipulovať“, 🙂 a keď zaspinkala na prsníku, nenápadne som jej strčila do pusy cumlík a podoprela ho vankúšom (rada ho totiž vytískala jazykom, ale keď ho nemala v ústočkách, hneď sa s plačom prebudila). Dnes tomu rozumiem a uvedomujem si, aké sú tie malé stvorenia úžasné a ako jednoznačne nám tlmočia svoje potreby!

O pár dní na to, som dostala vysoké horúčky, môj prsník bol červený a horúci, vracala som, cítila som sa absolútne pod psa. Nevládala som sa ani postaviť z postele. Išli sme na pohotovosť a lekárka mi povedala, že mám zápal prsníka a domov ma vyslala s antibiotikami a týmito inštrukciami: Z chorého prsníka nedojčite, odsávajte si mlieko a kúpte si klobúčiky! Hneď sme s manželom nabehli do lekárne, kúpili sme odsávačku za 50 €, klobúčiky a po návrate domov začal nekonečný kolotoč dojčenia a odsávania.

Maličká sa mi na klobúčik vôbec nevedela prisať, ale pár krát sa mi to nasilu nejako podarilo. Veľmi to ale nefungovalo (dnes si hovorím našťastie – múdre dieťatko – vedelo, že klobúčiky nechce). Navyše neskôr som sa dozvedela, že by mohli ohroziť naše dojčenie tým, že postupne znižujú tvorbu mliečka a že v takejto situácii nie je jediný dôvod, pre ktorý by klobúčiky mali akokoľvek pomôcť, práve naopak, zhoršeným vyprázdňovaním prsníka by ešte komplikovali moju liečbu.

V odsávaní som ale pokračovala. Vždy po nadojčení som si odsávala obidva prsníky až „do dna“. Bolo to neskutočne únavné – hlavne v noci. Vytvorila som si veľkú nadprodukciu, a keď Nati trošku dlhšie spinkala, prsníky sa mi tak preplnili mliekom, že som ich mala tvrdé ako kameň a citlivé na akýkoľvek dotyk.

Našťastie opäť prišla odpoveď vo forme mojej známej, ktorá mi povedala, že takto fungovať nemôžem a nepotrebujem. Dojčenie predsa v prvom rade funguje na princípe ponuka – dopyt a koľko mliečka zo seba vydám, toľko sa mi vytvorí. Odsávaním vydávam viac, ako moje dieťatko potrebuje. A tak som odsávanie zrušila a pokračovala v dojčení podľa potrieb bábätka. Moja tvorba mliečka sa rýchlo prispôsobila potrebám dieťatka.

ponuka dopytNeskôr som zistila, že dôvodom, pre ktorý vôbec k zápalu prsníka došlo bolo jeho nedostatočné vyprázdňovanie. A cumlík tejto situácii určite nepomohol. Jeho negatívny vplyv sa neskôr prejavil aj v tom, že Natálka ma začala pri dojčení hrýzť.

Keď som zistila, aké riziká sa spájajú s používaním cumlíka ale aj ostatných náhrad prsníka (klobúčikov, fľašiek, pohárikov s náustkami) bola som pevne rozhodnutá, že nebudú súčasťou našej výbavičky pre dieťatko. Nebolo to jednoduché zobrať jej cumlík, keď sme ju naň naučili, ale s veľkou dávkou trpezlivosti a využívaním prvkov vzťahovej výchovy sa nám to po pár mesiacoch podarilo.

Spoločné spanie

Ešte pred pôrodom sme s manželom pripravili postieľky pre naše dieťatko (pre istotu tri – do kuchyne, do spálne, aj ku starým rodičom!), vyzdobili sme ich nádhernými mäkučkými perinkami, hrkálkami, ozdobami – nech sa naše dieťatko cíti ako v raji! Ale naše dieťatko to takto nevnímalo.

V noci sa veľakrát stalo, že sa Natálka prebudila na dojčenie, ja som si ju zobrala do postele, nadojčila ju, prebalila, ešte raz nadojčila do úplného spánku, preložila ju spať do postieľky a v tom ona precitla a kolotoč začal odznova. Takto sa naše nočné dojčenia pretiahli aj na 2 hodiny. Jediné šťastie som mala v tom, že som si s ňou mohla pospať poobede, inak by som to nezvládla. 🙂

A tak som postupom času, zničená a nevyspatá zistila, že je pre mňa pohodlnejšie spať s Natálkou v tesnej blízkosti, že si tak lepšie oddýchnem a zároveň cítim a vnímam tú nádhernú malú bytosť vedľa mňa oveľa intenzívnejšie. Začali sme praktizovať spoločné spanie a tak je tomu dodnes. Je to jeden z tých úžasných krokov, ktoré som urobila a ktoré si maximálne užívame. A ja viem, že je to takto v poriadku a príde čas, keď bude Nati spať vo svojej izbičke a vo svojej postieľke. Tak ako sa učí všetko ostatné, osvojí si aj túto zručnosť a ja pre to nemusím robiť nič iné, len jej potrebu vzájomnej blízkosti uspokojiť.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Nosenie

Ako správni rodičia sme ešte pred pôrodom kúpili perfektný kočík v trojkombinácii. Naše dieťatko ale odjakživa milovalo kontakt s ľudským telom a tesnú blízkosť a na „kočíkový štýl starostlivosti“ malo svoj názor. V kočíku bola Natálka väčšinou veľmi nespokojná a ja som mala obavy zo spoločných prechádzok. Neboli to pre mňa chvíľky oddychu, ale skôr stres a trauma z toho, ako to naplánovať, aby tam akurát zaspala a spala aspoň chvíľu – lebo inak ju to tam nebavilo vôbec.

Dnes sa tomu vôbec nečudujem. Pre koho by bolo zábavné  hodinu alebo viac pozerať na strechu kočíka, keď mu mamička svojou blízkosťou reguluje fungovanie jeho telíčka a tak si môže bezpečne odpočinúť a signalizovať svoje potreby a navyše keď má okolo seba takú nádhernú božskú prírodu a toľko zaujímavých vecí, ľudí, výtvorov. Tak som okolo 3. mesiaca kúpila na bazári ergonomický nosič – na skúšku.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Dnes to vyhodnocujem ako najlepšiu investíciu, akú sme kedy s manželom do nášho dieťatka vložili. Začali sme ju nosiť v nosiči – najprv len po dome, neskôr už všade – na výlety, do parku, do obchodu. Naučila som sa ju v nosiči dojčiť, a tak sa z našich prechádzok stali relaxačné chvíľky. Natálka mala odtiaľ výborný výhľad, bola pri „zdroji“ potravy aj útechy, keď chcela zaspinkala na teplej ľudskej hrudi pohupovaná chôdzou, cítiaca vôňu a tlkot srdca mamičky, ktorá tu bola stále pre ňu. Presne ako v brušku!

Príkrmy

Ďalší míľnik: 6 mesiacov a príkrmy. Čo robiť, koľko jej dať, kedy, ako? Množstvo otázok a kvantum rôznych rád a návodov, len si z nich vybrať. Spočiatku som sa držala presných lekárskych inštrukcií, vážila som jedlo, tisla som Natálke presné množstvá do pusinky, aj keď už zjavne nemala veľmi chuť. Ale písali, že to tak treba!

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Myslela som si, že keď bude papať príkrmy, budem dojčiť menej často. Ale zas to nefungovalo, ako som si predstavovala. Moje dieťatko sa chcelo dojčiť pred príkrmom, po ňom a niekedy aj počas kŕmenia. Múdre dieťatko! Dnes už viem, že príkrmy sa k dojčeniu len pridávajú a dojčenie ako také nenahrádzajú. Pripravujú dieťatko na bežnú stravu, ale kým sa k nej úplne prepracujú, prebehne ešte veľa mesiacov. A je to tak v poriadku.

Jedného dňa, Nati mala zrhuba 7 mesiacov, som natrafila na internete na stránku o. z. MAMILA a tam som zistila, že sa organizujú kurzy o dojčení, ktoré pripravujú ženy na to, aby dokázali sprevádzať mamičky pri dojčení a ponúkali im kvalifikovanú pomoc a poradenstvo. O dojčenie ako také a starostlivosť o dieťatko som sa už v tom čase intenzívne zaujímala, a tak mi táto informácia prišla veľmi vhod.

Tak som sa prihlásila. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som vo výchove a starostlivosti o naše deti mohla urobiť. Tu som sa dozvedela pravdivé informácie, ako to vlastne s tým dojčením je. Zistila som, kde som urobila chyby a prečo k nim došlo. Naučila som sa, ako to urobiť, aby problémy nenastali a ako ich riešiť, keď sa vyskytnú. Utvrdila som sa v tom, že cesta vzťahovej výchovy, ktorou idem, je správna a tá najprirodzenejšia pre rodičov aj dieťatko. A rozhodla som sa, že svoje dieťa budem dojčiť do prirodzeného odstavenia – teda, že mu dám možnosť sa dojčiť tak dlho, ako bude chcieť a potrebovať!

Tandemové dojčenie

Keď mala Natálka zhruba 1 a pol roka, rozhodli sme sa s manželom pre ďalšie dieťatko. O pár mesiacov na to som zistila, že som tehotná. Boli sme neskutočne šťastní a ja som v tom čase už vedela, že dojčenie počas tehotenstva je bezpečné pre dieťatko v brušku, dojčené dieťatko aj pre mamičku. Nebolo to ale vždy ružové.

DSC_2532-2

Počas tehotenstva mi výrazne klesla tvorba mliečka a mala som citlivé prsníky. Aj hormóny a únava zohrávali svoju úlohu. Veľakrát bolo dojčenie pre mňa nepríjemné a nepohodlné. Po pôrode tieto stavy odzneli a pokračovali sme v tandemovom dojčení. Mliečka bolo zrazu viac než dosť a Natálka si to veľmi užívala. Pribrala nám v tom období možno aj kilo – dve za mesiac. Ja som si tandem predstavovala vždy veľmi romanticky – detičky ležiace na mojej hrudi a držiace sa za rúčky, ja spokojná, šťastná a vyrovnaná.

Realita bola trošku iná. Niekedy bolo ťažké zladiť a naplniť ich potreby – napr. jedna sa chcela dojčiť poležiačky a spinkať, druhá sa chcela dojčiť v šatke a na fitlopte. Bola to fuška, ale som šťastná a pyšná na nás, ako sme to celé ustáli. A užívali sme si aj chvíľky, ktoré boli romantické, plné pokoja, pohody a všestrannej spokojnosti. Naše deti majú blízky vzťah a verím, že jedným z dôvodov je aj možnosť spoločne sa dojčiť.

Predčasné odstavenie

Keď mala Nati zhruba tri a pol roka, ochorela na črevnú chrípku a na pár dní sa prestala dojčiť. Nevedela som, či sa k dojčeniu vráti a bola som z toho veľmi smutná, nešťastná, zaskočená. Proste prišlo to náhle, bolo to nečakané a rýchle. Vždy som si predstavovala prirodzené odstavenie idylicky ako chvíľku, keď budeme obidve vedieť, že je to v poriadku, že prišiel čas, keď sa môžeme posunúť o „úroveň vyššie“. Ale ja som to tak nevnímala.

Ako laktačná poradkyňa som si bola vedomá toho, že našim cieľom je sprevádzať dieťatko do tohto bodu, keď je už dostatočne samostatné a sebavedomé a zvláda situácie, ktoré kedysi riešilo dojčením, aj bez dojčenia. Myslela som si, že je chyba vo mne, cítila som sa odmietnutá, nepotrebná, bezradná. Najhoršie bolo, že som mala pocit, že sa s týmito emóciami nikomu nemôžem zdôveriť. Každý by ma vysmial – tri a polročné dieťa a ty riešiš, že sa už nechce dojčiť? Si normálna?

Ale bola tu Vierka Červená – laktačná poradkyňa, ktorá ma podržala, podporila a ukázala mi, že nie som jediná, ktorá sa tak cíti. Napísala mi, že to môže byť spôsobené tým, že ja cítim, že toto nie je prirodzené odstavenie. Že je to niečo, čo sa stalo vplyvom okolností a vo svojej podstate je to veľmi podobné, ako keď odmieta dojčenie týždňový novorodenec. Že ako matka cítim, že naše dieťa dojčenie ešte potrebuje, ale odmieta ho. A že ak to tak je, Natálka sa znova bude dojčiť.

Po pár dňoch pôstu sa dcérka k dojčeniu vrátila. Ale vo mne zostali nevyriešené otázky. Stále som bola zaskočená – mojou reakciou nad jej odstavením. Nechápala som, prečo ma to tak vzalo. Veď veľakrát som doslova zúrila, keď si žiadala prsník a nástojila na dojčení v nejakej pre mňa nevhodnej chvíli. Rozmýšľala som nad tým, či je to v poriadku, keď matka nie je na dojčenie vždy pozitívne naladená? Kládla som si otázky ako: „Necíti dieťatko matkine rozpoloženie? Nevplýva to zle na jeho psychiku? Je to v poriadku, ponúkať dojčenie takémuto veľkému dieťaťu?“

A odpovede prišli. Podrobne o nich píšem v článku Dojčenie milujem. A predsa mi niekedy ide na nervy.

Vyčerpanosť a nespokojnosť pri dojčení

O pár mesiacov na to, som riešila úplne opačnú situáciu. Natálka mala približne 4 roky a mne jej dojčenie začalo vyslovene prekážať. Boli chvíle, keď som ju nadojčila s radosťou, a chvíle, keď mi jej satie bolo veľmi nepríjemné. Podporu som opäť našla u poradkyne pri dojčení, Vierky, ktorá mi napísala, že pocity, ktoré popisujem, prežíva množstvo tandemovo dojčiacich matiek.

Jedným z dôvodov je skutočnosť, že staršie detičky sa dojčia s odlišným prisatím. Ja som mala možnosť toto x-krát za deň porovnať s prisatím mladšej dcérky a aj toto bolo iste jedným z dôvodov, pre ktoré ma to miestami tak iritovalo. Nechcela som ju nútiť do odstavenia, lebo som videla, že dojčenie stále potrebuje a rieši ním ešte mnohé situácie a neistoty. Ale nemohla som naďalej znášať tú intenzitu, s akou sa dojčila, a tak sme postupne na základe vzájomnej dohody vypúšťali dojčenia cez deň.

A tak sa Natálka ku koncu dojčila už len dvakrát – pred obedným a večerným spinkaním. O niečo neskôr prestala spávať cez obed, a tak jej zostalo už len jedno dojčenie večer. Dlhší čas som už ale cítila, že bude v poriadku, keď mi jedného dňa oznámi, že už sa dojčiť nepotrebuje. Aj u nej som vnímala, že už je na odstavenie pripravená – napríklad občas zaspinkala večer bez mliečka, keď sme sa dostali do nejakých nepríjemných situácií, vedeli sme to vyriešiť bez dojčenia a podobne.

Ako je to dnes?

Dnes má Natálka takmer 6 rôčkov a je tomu viac než rok, čo sme sa vzájomne dohodli, že už bude fungovať úplne bez dojčenia. Som na nás nesmierne pyšná a zároveň šťastná, že sme dozreli do štádia, kedy sme sa mohli s dojčením obidve rozlúčiť a byť pri tom spokojné, šťastné a naplnené.

DSC_2838

Jej odstavenie bolo prirodzené, plynulé a bezbolestné. Nebolo potrebné, aby som utekala z domu a skrývala sa pred ňou, nezažívala pocit odmietnutia a nepochopenia. Som šťastná, že som jej mohla odovzdať kus zo seba, že som naplnila jej potrebu až po okraj a verím, že z tejto studnice nášho úžasne silného puta a dôvery bude čerpať navždy.

Vidím, cítim, vnímam, ako sa nám každý deň mení pred očami, ako bravúrne zvláda každodenné situácie, aká je vnímavá, empatická, láskavá a ako postupne smeruje k samostatnosti a nezávislosti.

Dojčenie bez bolesti a s radosťou, spoločné spanie, nosenie, mýty ohľadom starostlivosti o deti – to sú len niektoré z tém, ktorým sa podrobne venujem v e-booku Láskavý štart do života, ktorý si môžete ZDARMA stiahnuť a predísť tak nepríjemným situáciám a skúsenostiam, ktoré som si musela na vlastnej koži zakúsiť ja.

Ďakujem Vám, že ste so mnou došli až na záver tohto dlhééého príbehu a prajem Vám krásny a radostný deň 🙂

Lenka TYEMIAková

Lenka Tyemiaková

Sprevádzam mamičky krajinou Materstva.

Mojou vášňou je inšpirovať Vás k tomu, aby ste si materstvo a rodičovstvo užívali naplno a v súlade so sebou samou i Vašim dieťatkom.

Pomôžem Vám dojčiť s radosťou a bez bolesti a naučím Vás využívať nástroje, ktoré Vám uľahčia a spríjemnia život s Vaším dieťatkom a vďaka ktorým bude Váš vzťah plný dôvery, porozumenia, lásky a vzájomnej blízkosti.

Môj príbeh si môžete prečítať tu >>

Komentáre
  • E-BOOK ZDARMA

     

    Láskavý štart do života ALEBO návod na to, ako prevziať zodpovednosť a moc za svoje dieťa do vlastných rúk a naplniť tak jeho prirodzené očakávania.

     

    obal knihy

    Spoznajte 6 najčastejších mýtov, týkajúcich sa pôrodu, dojčenia, nosenia a spoločného spania a pozrite sa kritickým okom na to, čo nám spoločnosť podsúva ako "NORMÁLNE".

     

    Stiahnite si e-book ZDARMA a objavme spolu netradičné cesty, ako si rodičovstvo vychutnať naplno. :-)

     

  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Láskavý štart do života ALEBO návod na to, ako prevziať zodpovednosť a moc za svoje dieťa do vlastných rúk a naplniť tak jeho prirodzené očakávania.

    obal knihy

    Spoznajte 6 najčastejších mýtov, týkajúcich sa pôrodu, dojčenia, nosenia a spoločného spania a pozrite sa kritickým okom na to, čo nám spoločnosť podsúva ako NORMÁLNE.

    Stiahnite si e-book ZDARMA a objavme spolu netradičné cesty, ako si rodičovstvo vychutnať naplno. :-)